Katka: Volali ma Dory
Zabúdanie, nespavosť, podráždenie. Katka si myslela, že sa niečo vážne deje. Pravda bola iná – a zmenila jej pohľad na vlastné telo aj na seba.
Hovorili mi, že som ako Dory
Môj príbeh sa začal celkom nenápadne – drobnými zábudlivosťami, ktoré si najprv všimli doma skôr než ja sama.
Zabúdala som veci. Mená, úlohy, rozhovory. Rodina ma s láskou začala volať Dory – po tej roztomilej rybke z Hľadá sa Nemo, ktorá si nepamätá nič dlhšie ako pár sekúnd. Vtedy som sa ešte smieala. Ale potom prišli noci.
Budila som sa o tretej, o štvrtej ráno. Pravidelne. Bez dôvodu. Ráno síce prišiel nával energie, no popoludní ma prevalcovala únava, za ktorou nasledovala nervozita a podráždenie, aké som predtým nepoznala. Keď to trvalo dlhšie a dlhšie, začala som sa pýtať: *Čo sa to so mnou deje?*
A čo bolo možno najhoršie? Prestala som si veriť.
Diagnóza, ktorá dala veci na miesto
Vyhľadala som lekárku. Prvá myšlienka bola – štítna žľaza. Ale nie. Pani doktorka mi potvrdila niečo iné: je to perimenopauza.
Slovo, o ktorom sa veľa nehovorí. Fáza, ktorá príde potichu a zmení toho viac, než by ste čakali.
Mala som v štyridsiatke dcéru, telo sa po pôrode zmenilo, a keď som si neskôr pozerala fotky z toho obdobia, zistila som, že to vlastne až také zlé nebolo. Ale vtedy? Môj pohľad na seba bol skrivený. Unavená, pochybujúca, podráždená – to som bola ja. Alebo aspoň tak som sa cítila.
Tvoríme menopause-friendly pracovné prostredie
Perimenopauza si ma našla aj v práci. A tu musím byť úprimná – môj tím je naozaj skvelý. Hneď som ich upozornila: *„Ľudia, lepšie to nebude. Budete musieť mať so mnou trpezlivosť."*
Stávalo sa, že sme si niečo povedali a ja som o chvíľu zabudla. Musela som sa pýtať znova a znova. *„Prosím, zopakuj."* Bez hanby. Bez výhovoriek. Jednoducho – tak to je.
A viete čo? Fungovalo to. Pretože keď ste otvorení, ľudia okolo vás sa otvoria tiež. Keď sa v práci začalo hromadiť viac stresu, vyšli sme s tímom von, prehodili sme reč o niečom inom – a zrazu sme zistili, že **nie som v tom sama**. Iné ženy mali rovnaké príbehy. Zasmiali sme sa, pospomínali si, ako to zvládali naše mamy v našom veku. A to malo svoju cenu.
Keď vieš, že nie si „pokazená" – všetko sa zmení
Odkedy som pochopila, že so mnou nie je nič zlé – že toto je len jedna fáza môjho ženského života – začala som k tomu pristupovať inak. Vedome. S rešpektom voči sebe.
Zaviedla som si ranné rituály. Upokojím sa, pripravím sa na deň, urobím si v hlave štruktúru. Viem, čo ma čaká – aspoň zhruba.
Objavila som silu farieb a prírody. Na mojom stole v práci vždy nájdete kvety. Znie to jednoducho, ale pre mňa je to kotvička. Keď sa ráno pozriem do záhrady a vidím, ako sa prebúdza príroda, niečo sa vo mne uvoľní. Nabijem sa. Nadchnem.
A naučila som sa **plánovať, ale aj improvizovať**. Nie vždy sa podarí to, čo sme si naplánovali – a to je v poriadku. Nerobiť si z toho veľkú hlavu je niekedy tá najdôležitejšia vec, ktorú môžete urobiť.
Prečo som sa rozhodla o tom hovoriť
Možno sa pýtate, prečo som sa rozhodla „vyjsť s kožou na trh". Je to jednoduché: **pretože na tom záleží.**
Keď som začala hovoriť o svojich skúsenostiach, zistila som, že rovnaké veci prežíva celé moje okolie. Ženy, ktoré mlčia. Ženy, ktoré sa hanbia. Ženy, ktoré si – tak ako ja kedysi – prestávajú veriť.
A to nechcem.
Katkin odkaz na záver
„Ak sa cítiš, že niečo nie je v poriadku – vyhľadaj pomoc. Neboj sa pýtať, neboj sa vzdelávať. A hlavne: vyhľadaj odborníka. Príznaky perimenopauzy a menopauzy môžu byť veľmi rôznorodé a nie každá žena ich prežíva rovnako."*
Perimenopauza nie je koniec. Je to ďalšia kapitola. A keď ju začnete čítať s porozumením – namiesto so strachom – môžete ju aj písať po svojom. 🌸
Zdieľaj tento článok, ak poznáš ženu, ktorá by ho potrebovala čítať. Pretože každá z nás si zaslúži vedieť, že v tom nie je sama.*
