Leila: Keď zmena prichádza potichu

Nebolo to zrazu

Príbeh mojej zmeny začal… Myslela som si, že to prišlo zrazu, ale neprišlo. Bol to proces. Roky. A ešte neskončil.

Ten vnútorný hlas bol najskôr tichý, až kým začal kričať tak, že som ho už nemohla ignorovať.

U mňa to bola veľmi silná potreba zmeny, potreba cítiť zmysel v tom, čo robím. Obetovala som dobrú prácu a finančné zázemie - len aby som znovu našla zmysel.

Svoje telo ani cyklus som veľmi nevnímala. Navonok bolo možno všetko v poriadku, no vnútri to začalo vrieť. Cítila som sa vystresovanejšia, napätá, nesústredená, unavená, prichádzali pochybnosti o sebe, ale dlho som tomu nevenovala pozornosť.

Až časom som si to viac a viac všímala, aj vďaka môjmu ďalšiemu štúdiu a postupne som si začala skladať svoju skladačku. Kúsok po kúsku.

Telo sa ozýva samé

Nepohoda je intenzívnejšia v druhej fáze cyklu. Najmä okolo ovulácie a pred menštruáciou - hoci v posledných mesiacoch to už býva menej predvídateľné.

Bývam emotívnejšia, smutnejšia, nepokojná, úzkostlivá, viac pochybujem o sebe, najmä keď mám veľa pracovného stresu. Najviac to pociťujem vo vzťahoch.

Tieto pocity sa pravidelne opakujú. Skoro každý mesiac.

Súvislosti som začala badať, až keď som si to všetko spisovala na papier.

A čo ma najviac prekvapilo? Mozgová hmla.

Bolo to aj úplne prvé, čo som viac začala vnímať, že mi zasahuje do kvality života. Taká znížená schopnosť seba-regulácie.  Neuveriteľná nesústredenosť a zábudlivosť. Zabúdala som síce celý život 😊 no teraz je to iné, silnejšie. Ten dopad na môj každodenný život je veľký.

Zabudnem, na čom sme sa dohodli. Kvôli nesústredenosti mi úlohy dlhšie trvajú spracovať.

Na mojich blízkych môžem občas pôsobiť až ľahostajne. S týmto ešte neviem úplne dobre narábať.

Medzičasom som si zaviedla mnohé vylepšováky ako rôzne organizátory, pripomienky, týždenné revízie úloh, appky pre lepšie sústredenie sa.

Keď cítim, že v daný deň ozaj nie som produktívna a nejde to, už sa do toho tak netlačím a nerobím si veľké výčitky. Skúsim počkať do ďalšieho dňa.

Čo mi pomáha

Na tejto prechodovej ceste mi najviac pomáha vedomosť o tomto období.

Viem, že to, čo sa mi deje má biologický základ. Že to nie je zlyhanie, či ľahostajnosť, nebodaj Alzheimer!
Viem tiež, aké mám možnosti pre malé zlepšenia.

Viem, že aj na úrovni mozgu sa dejú veľké zmeny. Už sa nebičujem. Nevravím si, že som neschopná. Učím sa byť k sebe láskavá.

Zmenil sa aj môj prístup k manažmentu energie, hoci ešte stále som v procese učenia a začínania odznova. Najdôležitejšie je pre mňa zreflektovanie, že ozaj mám energie menej a že s ňou malými trikmi môžem narábať o čosi efektívnejšie.

A že si potrebujem lepšie upraviť denné rutiny, nech ma podržia a nie unavia. Už som si odsledovala, že ma spoločenské stretnutia viac vyčerpávajú. Potrebujem potom ticho a priestor pre seba.  

Doprajem si oddych aj počas dňa, ak sa dá. Keď nevládzem a som doma, ľahnem si aspoň na 10 minút. Kedysi som si hovorila - preboha, čo si moje deti pomyslia, keď prídu zo školy domov a nájdu ma takto ležať? 😊 Teraz to už neriešim, viem, že pre moje telo je teraz takýto mikro-oddych potrebný, aby vydržalo do večera funkčné.

Začala som tiež silovo cvičiť. Aspoň 2x do týždňa. Je to super pocit cítiť sa silnejšia.

Pozerám viac na to, čo jem. Či mám dosť bielkovín a vlákniny v strave. Stále to nie je ideálne, ale vidím, že sa hýbem dobrým smerom.

Čo je to najväčšie uvedomenie?

Že v tom nie som sama.

Pomáha mi rozprávať sa s inými ženami. Meníme sa všetky, zvonka aj zvnútra. Hoci je perimenopauzálna skúsenosť veľmi individuálna a aj ten istý príznak prežíva každá z nás inak a v inej intenzite, určité spoločné znaky tam sú. Zdieľanie je veľmi uvoľňujúce.

Pomáha mi tiež viac vnímať ako sa práve mám. Keď ráno cítim, že som vnútorne napätá, oveľa viac dbám na to, aby som mala dosť pohybu a živín. Vtedy aj spomaľujem a poľavujem, čo sa týka nárokov na seba.

Viac si tiež všímam svoje interakcie s ľuďmi. Keď som emočnejšia, precitlivelejšia, podráždená, veci si príliš beriem k srdcu, trochu sa utiahnem. Urobím si mindfulness cvičenie, snažím sa zastabilizovať.

Čo by som odkázala svojej mladšej ja?

Milá Leila,

• rob viac vecí, ktoré ťa bavia a napĺňajú, všímaj si drobné denné radosti,
• začni viac cvičiť a nezabúdaj vyživovať svoje telo,
• viac oddychuj,
• vyberaj rozumne s kým tráviš čas,
• nebuď na seba taká prísna,
• buduj si svoj bezpečný kruh ľudí, ktorí ťa vždy podporia,
• si na dobrej ceste, aj keď to ešte nevidíš.

A tento odkaz by som rada venovala i tebe, čo čítaš môj príbeh.

S láskou,

Leila