Lenka: Ty už si moja milá v takomto veku..

Maloa som štyridsaťpäť, keď sa môj cyklus začal správať čudne. Nafúknuté brucho, bolesti v podbrušku, nervozita, ktorú som nevedela pomenovať. A k tomu ten tichý, ale vyčerpávajúci strach – čo sa to so mnou deje? Nakoniec som za svojím lekárom. Diagnóza prišla rýchlo: nedostatok pohlavných hormónov. Nastavil mi hormonálnu terapiu, doplnil vitamíny. Reštart organizmu, ako to nazval doktor.

Kým som nevedela o čo ide, študovala som si Alzheimera

Postupne sa však začali objavovať ďalšie veci. Zvláštna únava, na akú som nebola zvyknutá. Zabúdanie, ktoré ma natoľko vystrašilo, že som sa pristihla pri čítaní článkov o Alzheimerovej chorobe. Budila som sa s úzkosťou a pocitom viny bez zjavnej príčiny – z čoho mám taký strach? čo som vyviedla?Proste som prestávala byť sama sebou a vedela som o tom.

Tvoríme Menopause Friendly pracovné prostredie

Celý život som bola výkonný typ. Naplánujem, urobím, ďalej. Žiadne zdržiavanie, žiadne výhovorky. A zrazu – stena. V práci to ešte nejako ide, dynamika vás ženie dopredu. Ale prídem domov, mám pred sebou ďalší zoznam úloh a telo jednoducho povie nie. Hlava chce, telo odmieta.

Musela som sa naučiť niečo, čo mi predtým nešlo vôbec – zmieriť sa s tým, že nestihnem všetko.

Pomohlo mi viacero vecí naraz. V prvom rade zmena lekára – niekoho, kto mi skutočne rozumel, komu som dôverovala a pri kom som bez váhania prijala terapiu. Potom trochu plánovania: keď ma čaká náročný týždeň v práci, zámerne si uvoľním program doma. Nie ako vzdanie sa, ale ako múdre hospodárenie s energiou.

Veľkou úľavou bolo aj to, že som sa zverila kamarátke. Pokojne mi vysvetlila, že to, čo prežívam, nie je nič výnimočné – že takto môže vyzerať obdobie pred menopauzou. Tá chvíľa, keď vám niekto blízky povie „si v poriadku, toto sa deje mnohým", má neskutočnú silu.

Pohyb som musela prehodnotiť úplne od základov. Vedela som, že sa hýbať musím – ale veľa nesprávneho pohybu mi paradoxne spôsobovalo bolesti. Postupne som pochopila, že chôdza je to najprirodzenejšie, čo môžem pre seba urobiť. Kúpila som si nordic walking paličky – deti sa smejú, ja sa smejem s nimi – a každý deň vychádzam so psíkom. Čo najviac peši, čo najviac von.

Viem tiež, že potrebujem silový tréning. Ale fitko? Na to jednoducho nie je čas ani energia navyše. Tak som si povedala: využijem to, čo mám. Medzi kuchyňou a kúpeľňou si dám drep. Opriem sa o stenu a urobím kliky. Pohyb všade tam, kde sa dá. Prvú svalovicu som si, pravda, poriadne vyslúžila – ale aspoň som vedela, že to funguje.

A na záver – to najdôležitejšie, čo by som povedala sebe spred pár rokov:

Lenka, nebuď na seba taká prísna. Buď k sebe láskavá. Dovoľ si zaoberať sa vlastnými túžbami a potrebami – nie je to sebeckosť, je to nevyhnutnosť. Dopraj si čas na skutočný oddych. A prijmi sa takú, aká si – práve teraz, v tomto období, v tejto podobe.

Pretože táto fáza života nie je koniec. Je to len iný začiatok.

‍