Zuzka: Keď sa zo mňa nenápadne začala strácať "ja"

Keď sa zo mňa nenápadne začala strácať "ja" všimla som si, že sa niečo deje

Môj príbeh zmeny sa začal nenápadne, takmer nepostrehnuteľne. Keď sa nad tým teraz zamyslím, prvé signály prišli už krátko po návrate z materskej do práce. Možno si v podobnej životnej fáze a spoznáš sa v tom, čo opíšem.

Malé zmeny, ktoré postupne nabrali na sile

Najprv to boli len drobnosti. Všimla som si, že horšie znášam stres - veci, ktoré ma predtým nerozhodili, ma teraz dokázali ľahko vyviesť z rovnováhy. Potrebovala som sa naučiť ho regulovať a dopriať si priestor pre seba. Na to som predtým nebola zvyknutá, čas pre seba bol vždy vzácnou komoditou.

Postupne som si uvedomovala, že sa niečo mení. Prišli občasné problémy so spánkom, väčšia nervozita a podráždenie. Občas aj výbuchy hnevu, za ktoré som sa potom hnevala sama na seba.

Keď sa domov stal miestom uvoľnenia na nesprávny spôsob

Zaujímavé bolo, že som sa celý deň snažila byť príjemná, pozitívna a milá na všetkých. V práci som fungovala normálne. Ale keď som prišla domov a mohla sa konečne uvoľniť, moji najbližší si odnášali to napätie, ktoré som celý deň zadržiavala. To ma mrzelo, ale postupne som pochopila, že je to signál - potrebujem zmeniť svoj prístup.

Mozgová hmla ako prvý varovný signál

Čo ma prekvapilo najviac, bola mozgová hmla. Bola som zvyknutá na bystrú hlavu, na to, že viem rýchlo prepájať myšlienky a situácie, že si na každého spomeniem keď treba. A zrazu som sa ocitla v situáciách, kde som sa zabudla v strede vety alebo si nespomeniem na meno človeka, s ktorým hovorím.

Naučila som sa s tým pracovať inak. Teraz jednoducho sa ospravedlním a opýtam sa znova. Prestala som sa za to hanbiť a namiesto toho som začala vnímať tieto situácie ako signály, že si potrebujem dať viac pozor na seba.

Hľadanie novej cesty

Uvedomila som si, že potrebujem zmeniť svoj prístup k práci aj životu. Nie som typ človeka, ktorý dokáže úplne oddeliť súkromie od práce. Potrebujem nájsť cestu, kde budem môcť byť autenticky JA každý deň.

Veľmi mi v tom pomohol náš projekt MOJA. Je to práca, ktorú milujem, a pritom viem, že môžeme pomáhať iným ženám lepšie pochopiť seba a svoje telá i hlavy.

Čo mi pomáha a čo som sa naučila

Najväčšou pomocou je vedomie, že tieto zmeny sú prirodzené. Nie som jediná a nie je to nič, za čo by som sa mala hanbiť. Naučila som sa vnímať svoje cykly - lepšie aj horšie dni v mesiaci.

Aktívne si dopriavam čas pre seba. Ideálne poldeň v mesiaci, najmä pred menštruáciou, keď viem, že môj PMS je intenzívnejší. Stále sa učím netlačiť sa do výkonu tie dni, keď sa necítim dobre. Viem, že zajtra bude lepšie, a táto istota mi pomáha.

Pre mladšie ženy - všímajte si tieto signály

Ak čítaš tento text a máš tridsať, tridsaťpäť alebo štyridsať rokov, možno si myslíš, že sa ťa to netýka. Ale práve preto píšem svoj príbeh i ja. Mnohé zo symptómov, ktoré som opisovala - väčšia citlivosť na stres, výbuchy hnevu, problémy s koncentráciou - sme zvyknuté považovať za "normálne" dôsledky náročného života.

Ale môže to byť aj znamenie, že vaše telo potrebuje viac pozornosti. Že si potrebujete dopriať viac oddychu a byť k sebe vnímavejšie.

Odkaz sebe i vám

Keby som mohla povedať niečo svojej mladšej ja ale aj tebe čo tento text čítaš, bolo by to toto: 

"Netlač na seba tak veľmi. Buď spokojné s tým, čo máš a čo sa ti podarilo. Oceň sa aj za maličkosti. Sústreď sa vždy na jednu vec naraz a dopraj si čas na oddych bez výčitiek."

Stále som to ja

Aj napriek všetkým týmto zmenám viem jedno s istotou - stále som to ja. Možno sa učím novú verziu seba, ale v jadre som stále tá istá. A to je úplne v poriadku.

Ak sa v tomto texte poznávaš, vedz, že nie si sama. Tvoje pocity sú prirodzené a je v poriadku o nich hovoriť. Možno je len čas začať byť k sebe trochu láskavejšia.